Ako by som sa Vám milí priatelia, predstavil? Jednoduchá vetná konštrukcia, avšak pomerne náročná odpoveď. Prišli ste na moju prvú vernisáž Nahé odpovede a úprimne, mal som k tomu obrovský rešpekt aj strach, ale zároveň extrémne pulzujúce nadšenie z toho, že mám možnosť svoje obrazy vybrať spod postele, sfúknuť z nich prach a vystaviť tu v tomto novom a na Slovensku jedinečnom projekte ako je HIV/AIDS Slovensko práve počas  „pride month“ – sviatku tolerancie ku každému. 

Milujem, keď môžem od svojich povinností nachvíľu vypnúť….. teraz klamem lebo ja neviem vypnúť. Keď sa nevenujem práci, kamarátom, občianskemu združeniu, vareniu, svojmu okoliu, a mám chvíľu pre seba, tak maľujem ….čiže v noci keď ma nik nevidí a napiť sa priamo z vínovej fľaše nie je spoločenský prešľap.

Ale čo maľovať, čo stvárniť na plátne ako to, čo ma najviac baví? Bez emócií to jednoducho nejde. Cítim túžbu, cítim sklamanie a bolesť. Bez bolesti nemôže prísť radosť a bez smútku nadšenie. To všetko v mojich obrazoch nenájdete. To príde neskôr. Aktuálne moja tvorba vychádza z túžby  nachvíľu dať mobil do lietadlového režimu, a od vtedy mám už len jedinú starosť, aby mi neuschli farby.

Umenie som nikdy neštudoval a vlastne asi o sebe nemôžem povedať, že umenie robím…čo robím je také ,,kukanie“ sa okolo seba a občas to čo vidím prenesiem na plátno.  Umenie nikdy pre mňa nebolo o kráse skôr o tom vzbudiť absentujúci pocit. Výsledky môjho,, kukania“ po okolí nie sú krásne, sú farebne smutné drsne a možno provokujúce …ak sa to v dnešnom svete ešte dá docieliť.

A teraz si položme otázku je naša intimita ešte súkromná alebo sa stáva verejnou s naším povolením ? A práve na to si každý musí dať vlastnú nahú odpoveď.

Ak sa Vám moja výstavka zapáčila, som tu pre Vás, ale ak nie, o rok prídem s novými kúskami silnejší.

Cmuk lásky moje. Milujte sa a nemračte sa.